...je názov projektu dvoch spoločností, ktoré spája jeden príbeh. Nachádzajú sa v dvoch rôznych krajinách, ktoré kedysi tvorili jeden veľký celok. Reč je o príbehu známych šľachtických rodov Forgácha Esterházy, ktorých zástupcovia sa stretli v 17. storočí a spojili svoje sily s jedným spoločným cieľom, a to brániť svoju vlasť, Uhorsko.
Na miestach, kde členovia týchto známych uhorských šľachtických rodov pôsobili, môžeme dnes nájsť krásne zrekonštruované kaštiele, opustené zámky, schátrané hrady na vysokých bralách, pamätné tabule pripomínajúce významné bojiská, v tých horších prípadoch len ruiny, zrúcaniny, úlomky zabudnutých dejín významnej uhorskej šľachty.
Zástupcovia oboch rodov sa v 17. storočí stretli na bojisku pri Veľkých Vozokanoch, kde na strane Habsburgovcov bojovali proti asi trojnásobnej presile tureckých vojsk. Prvú významnú porážku Turkov dnes symbolizuje bronzová socha leva na kamennom podstavci, ktorá však symbolizuje aj smrť štyroch statočných veliteľov z radov Esterházyovcov.
Našťastie, nájdu sa aj miesta, ktoré sa po stáročia zachovali takmer v nezmenenej podobe. Takými sú napríklad kaštieľ Forgáchovcov v maďarskom meste Mándok, ktorý dnes funguje ako 5* hotel alebo kaštieľ Esteházyovcov v slovenskej Galante, kde okrem galérie a krásnej expozícii venovanej histórii kaštieľa, môžete obdivovať obrazy známych Esterházyovcov v tematickej reštaurácii s vinárňou.
Navštívte jedinečné miesta, vráťte sa s nami v časea spoznajte dejiny týchto dvoch uhorských šľachtických rodov. Tešíme sa na vašu návštevu!
Je významné stretnutie protitureckých vojen, ktoré prebehlo 26.-27. augusta 1652 medzi obcami Veľké a Malé Vozokany. Spojené sily mocných uhorských rodov Forgáčovcov a Esterházyovcov, posádok priľahlých hradov a miestnych sedliakov v nej rozdrvili tureckú koristnícku výpravu vedenú vezírom Karom Mustafom, veliteľom posádky v Ostrihome. Na mieste bitky, v ktorej padli štyria prední synovia rodu Esterházy, sa nachádza veľkolepý pomník.
Turecké oddiely v auguste 1652 vyrazili rabovať horné Uhorsko, aby si tak zabezpečili zásoby na zimu. Turciprekročili Dunaj a smerovali k pevnosti Nové Zámky, ktorej veliteľ a generál obrany banských miest Pohronia, gróf Adam Forgáč, ich útok odrazil. Turci preto pokračovali popri toku Nitry ku Vrábľom. Cestou rabovali majetky Forgáčovcov a Oponickovcov. Adam Forgáč z Nových Zámkov povolal proti rabujúcim Turkom ako posily vojenské posádky z vrábeľskej a levickej pevnosti. Forgáčovi, Mikulášovi Nadanému a Žigmundovi Esterházymu prišli na pomoc tiež vojaci z pevnosti Balážske Ďarmoty a Pápy.Forgáč správne predpokladal, že turecké vojsko sa bude vracať cestou cez Veľké Vozokany, ktorá spájala Požitavie a Pohronie. Uhorské sily z regiónu sa zoskupili v priestore medzi Tesárskymi Mlyňanmi a Veľkými Vozokanmi, aby Turkom zahradili cestu. Forgáč sa rozhodol pri Veľkých Vozokanoch na rozsiahlom poli vybudovať vozovú hradbu. O pomoc požiadal šľachtickú rodinu Esterházyovcov – na bitevné pole dorazili Ladislav (†), František (†), Tomáš(†), Gašpar(†), Ján, Žigmund, Mikuláš a Alexander so svojimi vojskami.
Vojsko Uhorska tvorili prevažne vojaci lojálni rodom Forgáč a Esterházy. Žigmund Esterházyprišiel z pevnosti Nové Zámky so 745 mužmi spolu s plukovníkom Walterom. Prišli aj posádky pevností Vráble a Levice.
Kara Mustafa mal pomerne presné informácie o sile Forgáčových jednotiek. Nevedel však, že Forgáč požiadal richtárov okolitých obcí o pomoc. Na druhý deň sa do bitky zapojili tiež sedliaci zo 16 obcí Požitavia, vyzbrojení sekerami, kosami, vidlami a inými zbraňami. Spolu mala kresťanská armáda približne 1 300 vojakov a niekoľko stoviek sedliakov, voči asi trojnásobnej presile Turkov. V ranných hodinách napadli prekvapených Turkov, zranili koňa KaraMustafu, ktorý sa dal na útek a po chvíli ho nasledovalo aj jeho vojsko. V bitke zahynulo celkom 814 Mustafových bojovníkov, medzi nimi aj niekoľkých veliteľov, ako i syn KaraMustafu, ostrihomský beg Aga Hussein.
Veľkovozokanská bitka nemala mimoriadny význam zo strategického hľadiska. Bola jednou z desiatok podobných, ktoré v tých časoch prebiehali na území dnešného Slovenska. Do dejín sa však zapísala smrťou štyroch príslušníkov rodu Esterházy, ktorých pozostatky boli až do slávnostného pohrebu uložené v kaplnke Šintavského hradu. Pohreb sa konal 26. novembra 1652 v Trnave a zúčastnili sa ho poprední predstavitelia Uhorska. Rakvy boli uložené do rodinnej hrobky v chráme sv. Jána Krstiteľa. Krásne epitafy štyroch zosnulých sa do dnešného dňa nachádzajú na stene presbyterátu.
Slovensky
English
Magyar